TBH - 26 Kapitola

Girls, fakt sorry že mi to tak trvalo! Snažila som sa, začala som písať, a zmazala to...Nejako som s tým nebola spokojná, ani teraz dva-krát veľmi nie som no predsa som to pridala...Neviem no :/ Nie je to dvakrát najlepšie, ale proste takto :D 

A dostávame sa zároveň k  hlavnej zápletke...Takpovediac, najlepšie prázdniny skončili :D Čítajte :) 

Denisa - môžeš byť rada že som to tak nenapínavo skončila :D 

Práve som sedela s Harrym len tak na záhrade a pozerala na krásny západ slnka, keď...

Keď začala padať hviezda.

„Niečo si praj,“ zašepkal mi Harry do ucha.

Zavrela som oči a priala som si aby som  bola aj naďalej s Harrym šťastná.

„Čo si si priala?“ spýtal sa Harry.

„To sa nehovorí, lebo sa to nesplní,“ zasmiala som sa a vyplazila som mu jazyk.

„Tak ti ani ja nepoviem čo som si prial,“ usmial sa a pobozkal ma.

17. August 2013

Dni ubiehali, noviny ma prestali riešiť, resp. už som nebola témou číslo jedna. S Benom som naďalej nekomunikovala, aj keď on na mňa stále hovoril rôzne veci, ktoré nikdy neboli pravda. Zvykla  som si na to a už som si to tak nepripúšťala najmä vďaka Harrymu, Em a chalanom, ktorý mi boli neskutočnou podporou.  Každý deň som zavolala mame, ktorá bola prvé dni sklamaná že nič nevedela, ale časom to bolo dobré...Až do dnes...

16. August 2013

S Harrym sme boli na dovolenke. Nakoniec ma presvedčil, a dovolila som mu aby ma zobral na kanárske ostrovy, a musím uznať bolo to tam úžasné.  S Harrym sme si tam užívali, každý deň sme sa kúpali, špliechali vo vode, smiali sa, zabávali sa, ešte lepšie sme sa spoznávali až  ma Harry nakoniec poznal oveľa lepšie než ja jeho.

„Toto je najlepšie leto aké mohlo byť!“ prehodil raz Harry keď sme ležali na pláži.

„Aj moje,“  usmiala som sa a dala mu pusu. Harry si ma pritiahol ešte bližšie a spolu sme pozerali na oblohu ktorá bola bez jediného obláčika – bez jedinej chyby.

„Chcem aby to bolo takéto každý deň,“ zamrmlal mi Harry do vlasov.

„Aj ja,“ odvetila som.

„Už mi povieš čo si si vtedy priala?“ dobiedzal Harry.

„najskôr ty,“ usmiala som sa a vyplazila mu jazyk.

„Malé mačiatko!“  zasmial sa a odvetil. Vybuchla som do smiechu.

„Ale nie, prial som si aby si nikdy neodišla, aby si tu so mnou zostala aj po lete,“ usmial sa.

„Harry...“ povzdychla som si, „ono je to ťažké, budem musieť ísť domov, a možno sa nevrátim, všetko sa môže stať.“

17. August 2013

Ani som nevedela ako slová ‚možno sa nevrátim, všetko sa môže stať‘ sa stanú realitou. Harry odišiel nakúpiť nejaké potraviny a ja som sedela na našej posteli keď mi začal zvoniť mobil. Neznáme číslo, hm... Rozmýšľala som či to mám zdvihnúť alebo nie. Niečo mi našepkávalo že áno, tak som stlačila prijať hovor.

„Áno?“  ozvala som sa.

„Je pri telefóne Caroline O’Sullivan?“ ozvalo sa v telefóne.

„Áno, s kým hovorím?“  spýtala som sa.

„Ja som doktor Johnson, z nemocnici v Dubline,“ vysvetlil mi.

Nasucho som preglgla. Prečo mi volá nejaký doktor z Dublina?

„Čo sa stalo?“ vysúchala som zo seba.

„Pracujem na urgente, ale inak som vyučený chirurg. Včera som dostal jeden prípad. Vážny prípad. Išlo o ženu, ktorá mala ťažkú autonehodu,“ hovoril. Nasucho som preglgla a ani som nedýchala.

„Mala šťastie v nešťastí že som  tam bol práve ja, chirurg.  Hneď sme ju previezli na operačku kde som sa snažil o nemožné. Vedel som že tá žena má rodinu. V záchranke totiž sedel malý chlapček a plakal...“ prestala som dýchať. Vážne. Došlo mi to. Išlo o moju mamu.

„A...ako dopadla tá žena?“ spýtala som sa.

„Ona...zomrela,“ vysvetlil mi, „úprimnú sústrasť.  Chcel som vám to nejako šetrne povedať ale som si vedomý, že v takomto prípade je jedno akú omáčku použijem je to jedno...“

Vysvetľoval mi.

„Čo bude s Mattom?“ ozvala som sa.

„Vaša mama, mala v závete uvedené že si želá aby ste sa o neho starali vy...Že malý je na vás zvyknutý,  ale chápem, máte niečo cez 19 rokov, a starať sa o dieťa?“ odpovedal.

„Ale...čo ak to odmietnem?“ napadla ma aj taká možnosť, len zo zvedavosti. V kútiku srdca som vedela že  to nedopustím. Radšej sa všetkého vzdám len nie aby Matt skončil v decáku...

„No, pár dní, teraz bude s nami na detskom oddelení, ale potom, pôjde do deckého domova kde bude na adopciu, teda ak si ho nevezmete vy.“

„Ehm,  nemôžete si ho zobrať vy? Veď pre malého chlapca bude nemocnica iba stresujúca, ja...“ rozmýšľala som keď som počula kľúče v zámke nášho hotela. Rýchlo som zamkla dvere na spálni, vbehla do kúpeľne, pustila vodu aby Harry nič nepočul a pokračovala som.

„Ja, prídem hneď ako to bude možné, zoberiem si ho, podpíšem všetko, postarám sa o neho, prosím...zoberte si ho na pár dní...“ bola som fakt beznádejná.

„JA...rád by som vám pomohol ale...“ ohradil sa ten doktor.

„Prosím, ja...mám niečo zarobené, zaplatím vám, prosím...len ho nenechávajte v nemocnici...“ zavzlikala som.

„Fajn, ale maximálne týždeň, viac nie, a keď prídete do Dublina, a vybavíte veci týkajúce sa pohrebu, dáte mi vedieť a zoberiete si ho, dobre?“ navrhol.

„Dobre, súhlasím. Fakt vám ďakujem.“

Doktor mi ešte dal jeho číslo aby som ho vedela zkontaktovať a ja som vypla vodu a prešla znovu do spálne kde som vytiahla kufre a začala sa baliť. Veci ktoré som mala sem zbalené neboli dva-krát najteplejšie. Tričká, šortky, sukne, plavky, spodné prádlo, lodičky...Všetko som to natrepala do jedného kufra,  zatiaľ čo som plakala. Čo poviem Harrymu? Prečo odchádzam?  Kufor som zazipsovala a strčila do svojej skrine. V kúpeľni som sa ešte narýchlo namaľovala, až tak že nebolo vidieť na mne nič. S umelým úsmevom som odomkla dvere.

„prečo si sa zamkla, láska?“ spýtal sa ma Harry.

„Bola som v sprche,“ odvetila som.

„Pôjdeme poobede na pláž?“

„Harry, prepáč, ale asi na mňa niečo lezie...“ zaklamala som.

„Veď vyzeráš byť v poriadku,“ oponoval mi.

 „Ale necítim sa tak,“ neklamala som, „Harry, ty choď, ja si dám nejakú pirulu, a zaleziem do postele, nech to vyležím, a možno o dva dni budeme už spolu v mori,“ skúsila som sa úprimne usmiať.

„Tak tu ostanem s tebou,“ odvetil.

„Harry! Prosím, ja budem iba spať, to môžem ísť fakt na pláž, zaplávaš si v mori, večer sa vrátiš a ja ťa už budem čakať, ok?“

„Fajn,“ rezignoval pri mojom nástojčivom pohľade.

„Ďakujem, idem ja teda do postele,“ zamrmlala som a zmizla v našej spálni. Harry si zobral osušku, opaľovací krém, obliekol si plavky a odišiel. Hneď ako som vedela že som sama, vstala som z postele, vytiahla pero a začala písať list Harrymu. Ako som písala, medzitým som si objednala let do Londýna, a z Londýna, o dve dni ako priletím do Dublinu.  Em, zavolám až keď budem v Londýne.  

List som dopísala, zastrčila do Harryho pyžama , aby som si bola istá že ho nájde, zobrala kufor, a so slzami v očiach som odišla na letisko.