TBH - Part 20

„Harry, ja...neviem to iste, proste...bojím sa to priznať ale...,“ pozrela som mu do očí, „ja...som sa zamilovala...Zamilovala som sa do teba, Harry,“ usmiala som sa. Harry sa najskôr zatváril prekvapene, asi to nečakal, a potom sa hneď na jeho tvári vyčaril veľký úsmev. Rozbehol sa ku mne, objal ma a pritisol svoje jemné pery na moje ktoré splynuli v našom prvom bozku. Odtiahla som sa od neho, a pozrela na Nialla, ktorý iba stál a usmieval sa. Prešla som k nemu a objala ho.

„Ďakujem...“ zašepkala som.

„Za čo?“ prekvapene sa spýtal.

„Za to že si Harrymu s týmto  pomohol,“ usmiala som sa a odtiahla som sa od neho.

Harry hneď prešiel ku mne a majetnícky ma objal. Zasmiala som sa a vdychovala som jeho vôňu. Voňal tak jedinečne...

„Hej! Chalani! Môžete vyliezť!“ zakričal Niall a spoza kríkov, a hojdačky vyliezli chalani a Em.

„Horan! Koľko krát ti mám hovoriť, aby si ma neoslovoval zarovno tejto bandy? Mám snáď ja...no vieš čo. Vyzerám ako chlap?“ pustila sa do neho vyčítavo Em.  

„Jasné prepáč...“ cúvol o krok dozadu Niall. Mala som čo robiť aby som nevypukla do smiechu tak som sa radšej spýtala Em „Čo tu ty ešte robíš? Nespomínala si že tiež už za chvíľu pôjdeš domov? Keď som ja odchádzala...Či?“

„No...ale títo ma do tohto tak nejak namočili a neboj, Harry nič nevedel, až pokým si mu to nepovedala,“ žmurkla na mňa.

„Ja ťa....“ vydýchla som, bolo mi jasné že chalanom to asi povedala, lebo sa začali prefíkane usmievať. A musím uznať, život jej asi zachránil Harry, keďže stál vedľa mňa a obýmal ma.

„Nejdeme dovnútra? Začína fúkať a ja v týchto šatičkách,“ zasmiala som sa, „je mi zima.“

„Áno, poďme,“ usmial sa Harry na mňa.

Chytil ma za ruku a spolu sme ruka v ruke vošli dnu (a chalani ako malé deti hneď za nami). Pustili sme sa posfukovať všetky tie sviečky – nechceli sme riskovať že o nejakú zakopneme alebo čo a podpálime tento luxusný dom.  Sfukovala som práve jednu sviečku keď som si všimla vysmiateho Nialla ktorý sa pravdepodobne smial na Em. Usmiala som sa. Oni dvaja sa dajú časom určite dokopy, pomyslela som si. A keď nie, tak tomu trošku pomôžem, veď som to Em dlžná. Donútila ma aby som si priznala to najhlavnejšie čo by som si bez nej asi ťažko priznala – a to, že milujem Harryho. Uvedomovala som si čo to všetko znamená, že to nebude jednoduché, že sa proste asi nikdy nebudeme môcť chytiť na ulici za rýchlo, bez toho aby to noviny rozoberali.  A ktovie ako to bude po prázdninách, nebudem tu môcť stále trčať u nich. Chalani musia chodiť nahrávať, finišujú s album a potom príde turné a bude to ťažké.  No ako som takto rozmýšľala, chalani všetko pozhasínali a poupratovali, len ja som stále držala tú jednu sviečku. Harry na mňa trochu divno pozrel, ale ja som iba pokrčila plecami a vybrala sa hore schodmi.  Vošla som do našej izby a na svoj nočný stolík som si položila sviečku . Ľahla  som si na posteľ, aj keď  bolo docela skoro a túžila som iba vypnúť a nemyslieť na nič...Ale stále som myslela iba na Harryho, a tak som sa zdvihla z postele že si skontrolujem mobil keď do izby vošiel Harry. Usmial sa na mňa a sadol si ku mne. Pobozkala som ho.

„Ľúbim ťa,“ zamrmral mi pri ušku.

Naklonila som sa k nemu,  ústa sa mi skoro obtierali o tie jeho, ale ja som ho teraz nepobozkala a povedala som „Ja teba tiež.“

Potom to už asi nevydržal, stiahol ma k sebe a ľahli sme si na posteli. Harry sa na mňa prefíkane usmial a začal ma štekliť. Smiala som sa ako o dušu.

„To máš za to ráno,“ zasmial  sa.

„Prestaň!“ smiala som sa.

„Lebo čo?“ výhražne sa na mňa pozrel ale aspoň ma prestal štekliť.

„Lebo pôjdem spať k Niallovi,“ vyplazila som mu jazyk.

„Už budem dobrý,“ usmial sa a ľahol si vedľa mňa.

„Faajn,“ posadila som sa a zobrala si mobil.

„Kam ideš?“ spýtal sa a nechápavo na mňa pozeral.

„Zavolať mame, mám zlý pocit...Bojím sa o Matta, čo ak sa im niečo stalo?“ spýtavo som na neho pozrela.

„No tak, zavolaj jej,“ povzbudivo sa usmial.

„Ja...môžem ostať sama?“ opýtala som sa ho.

Vyzeral ako keby ho to prekvapilo, no iba prikývol, a pozrel na mňa od dverí, „budem v obývačke, potom príď,“ a zavrel  za sebou dvere.

Pomaly som vytočila mamino číslo a čakala kým mi to zdvihne. Zvonilo, zvonilo...a nič...nezdvihla to.  Povzdychla som si a napísala jej sms-ku že nech mi zavolá a išla som za chalanmi a Em.  

Sorry, že neskoro, sorry že kratšia ale zaracha mám a čo som tu na kompe, som rada že stihnem pár viet napísať a niekedy sa dostanem na net... :) tak snáď sa nehneváte, a snáď sa páčila ;) Meg