Stratil si ma ZNOVA! 16.Kapitola

Z pohľadu Barb

Keď som chcela nastúpiť na lietadlo zastavil ma vibrujúci mobil vo vrecku. LOUIS?! Zrušila som mu a odišla ku lietadlu. Nastúpila som no po chvíľke som vystúpila kôli Telefónu. Nechala som ho niekde. Chcela som vyjsť  ale lietadlo sa pohlo. Len tak, tak som doskočila na schody. Lietadlo vybuchlo a ja som sa skotúľala dole schodmi. Nič som nevnímala, len to, ako mi mokrá tekutina obmýva hlavu......

Cítila som posteľ asi v nemocnici. A pípajúce stroje. Niekto my stískal ruku a hovoril ku mne. Podľa toho chrapľavého hlasu som zistila, že to je Harry. Chcela som otvoriť oči, chcela som ho objať, chcela som niečo povedať, no nemohla som. Pocítila som jeho pery na mojom líci. Bolel ma každý pohyb, každá vec, ktorú som urobila. Pokúšala som sa otvoriť oči, no nešlo to. Celou silou som sa pokúsila otvoriť oči.. Nedarilo sa mi to. Stále ku mne hovoril... chcela som aby ma už nepustil, chcela som aby... ja ani neviem čo som chcela... ja som ho potrebovala!  Rozprával ku mne a ja som mu strašne chcela opätovať stisk... pusu alebo čokoľvek iného. Milujem ťa.. a.. a ty to vieš... hovoril mi. Tak strašne som mu chcela povedať to isté.. no.. nemohla som. Nemohla som nič. Chcela som mu povedať, že mu odpúšťam, že ho stále milujem no nemohla som........

Z pohľadu Harryho

V kaviarni Starbucks  

„Je tu?“ opýtal som sa, keď nič nehovorila. Obzeral som sa. Nikde som ju nevidel. Pokrútila hlavou a do očí sa jej nahrnuli slzy. „Ona... ona.... je v kóme“ povedala a slzy jej začali stekať po líci. Vyvalil som oči. „Ona žije?!“ skríkol som. Pokrútila hlavou. „Aj.. aj hej ale ani nie....“ povedala a vzlykala. Prehltol som slzu, ktorá mi stiekla po tvári. „Doktori povedali, že nedávajú jej viacej ako 5 dní...“ povedala a ďalej zhlboka dýchala. Pokrútil som hlavou. „Prečo... čo sa jej stalo?“ pozrel som na ňu s utrpením. „Previezli ju do nemocnice tam V... tom.. neviem kde... Slovensku, Slovinsku.. alebo kde a tam jej zistili, že má popáleniny 2- hého stupňa.... a.. potom ju previezli do Londýna... No a tam jej zistili, že sa udrela do hlavy.. .a stratila veľa krvy...“  stále hovorila s prestávkami na nadýchnutia. Bolo vidieť, že zadržiavala Hysterický pláč.
„V ktorej nemocnici leží?“ opýtal som sa. „Pri škole.. v centre...“ povedala a sklopila pohľad. „Pustia ma za ňou?“ opýtal som sa. Prikývla. „Dobre.. ja idem....“ povedal som a odišiel som von a vybral som sa domov. „Tak čo Harry? Čo si sa dozvedel?“ opýtal sa Liam. „žije..“ povedal som a hľadal som kľúče v malej krabičke, ktorú sme mali v predsieni. „Ale je v kóme... a doktori jej nedávajú veľa dní...“ povedal som a utrel som si slzu z líca. Liam celý čas nič nehovoril. „Kam ideš?“ opýtal sa ma po chvíľke. Našiel som kľúče od Range Roveru a stisol som ich v ruke. „Do nemocnice..“ povedal som. „Dobre...“ povedal Liam a zobral si bundu. „čo robíš?“ opýtal som sa ho, keď si obúval Vansky. „Idem s tebou...“ povedal. Neriešil som to a nastúpil som do auta, ktoré bolo pred garážou. Nastúpil si aj Liam a zapásal sa. „Harry pás“ povedal Liam. Ako teraz môže myslieť na pás?! Pokrútil som hlavou a zapásal som sa. Odišli sme do nemocnice a ja som išiel na recepciu s Liamom v pätách.
„Dobrý deň leží tu Barbara Haistings?“ opýtal som sa. Prikývla a ukázala na izbu oproti schodom na strechu. „Ďakujem...“ povedal som a odišli sme do  izby. „Preboha..“ zašepkal som a slzy mi stiekli po líci. Skoro som sa zložil, keby tam nebol Liam. „A presne pre toto som prišiel...“ povedal a posadil ma na stoličku, ktorá bola pri jej posteli. Mala obviazanú hlavu, zalepené líčko a oči mala celé modré. Chytil som ju za ruku a začal som sa k nej prihovárať. Liam medzi tým odišiel. Strávil som tam asi 5 hodín. „Milujem ťa... a ty to vieš...“ povedal som jej. Sedel som tam so sklopenou hlavou asi také 2 hodiny. Držal som ju za ruku a hladil som ju. „Prečo mi to robíš? Prečo... prečo stále ja? Prečo musíš byť ku mne taký hnusný? Prečo stále a stále ja? Nevytrpel som si už dosť..“.    hovoril som potichu so slzami v očiach. Takto to prebiehalo dni. Stále som tam bol... bol som tam s ňou.  Strávil som tam pomaly každý deň. Bol som unavený.. spať na stoličke v nemocnici nie je až také dobré... Každým dňom, som sa budil na tej stoličke s tým ,že sa dnes možno zobudí alebo aspoň opätuje stisk. No nestalo sa tak. Každým dňom som sa obával, či mi dneska doktori nepovedia, že ju odpoja. Stále som dúfal, no sa aj bál.
Dnešné ráno bolo iné.  Zobudil som sa s pocitom, že dnešok bude celkom iný. Mal som pocit ako keby sa mal stať zázrak. Alebo to bolo len z tým káv, ktoré som si kúpil, aby som bol stále hore? Neviem ale dnešok bol iný..............

Tak detičky moje tu je poviedka ale len taká kratučká :* ľubkám vas! :) Liss :D Kometyyy! :D