21.Kapitola

Lucy: 
Nevnímajúc svet predomnou, som si nevšimla auto ktoré sa rútilo rovno na mňa....




Rebecka:
Lucy utekala a nič si nevšímala. Ani auto, čo išlo práve po ceste. "Lucy. NIeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee." zakričala som  na ňu a rozutekala som sa. statný za mnou. Niall zavolal zachranku. Ja som bola pri nej a snažila sa ju oživovať. Nedarilo sa mi to. "Lucy nie ty nesmieš odísť."povedala som potichy aby to ani Zayn nepocul. ZA 5 minút tu bola záchranka. Zayn a ja sme šli s nimi a ostatný nastúpili na auto a  šli  za nami. Volala som jej rodičom a ani neviem čo som povedala. Skôr nič. Vzal to Zayn a všetko vysvetlil.
Bola som strašne nervózna a smutná. Nemôže ma opustiť. nemôže.  Celá som sa klepala. Zayn iba ticho stál a...modlil sa? Normálne mi ho bolo ľúto.
 Verila som že sa z toho dostane. Doktori robili čo mohli, no upadla do kómy. Do kómy z ktorej sa už nikdy nemusela prebrať.
Prišli sme do nemocnice, tam Lucy previezli na operačnú sálu a nás posadili do čakárny. Vyložila som si nohy k sebe na stoličku, objala som ich rukami a rozplakala som sa.
Prečo nebola pozornejšia? prečo sa nepozerala pred seba? Prečo sa zase so Zaynom pohádali a utiekli? preoč som ju nezadržala? Mala som ju chytiť za ruku a nikam ju nepustiť!! Prečo? Všetko je to iba moja chyba...Pozrela som na Zayna. Nebol na tom o nič lepšie než ja.

Zayn:

Všetko, všetko bola moja vina. Keby, keby som nenaliehal sa s ňou udobriť, nepohádali by sme sa, bolo by to lepšie. Lucy, moja Lucy, by bola ešte šťastná, zdravá. Nebola by na pol mrtva. Bola  by šťastná...Teraz...teraz to možno ani neprežije. Iba kvôli tomu že som bol blbý. Bože...
Ani neivem ako, zrazu som plakal. A to sa hovorí že chalani neplačú. Je to iba malé klamstvo. V skutočnosti, sme ešte citlivejší než dievčatá.
"Pán Malik?" spýtal sa ma NIEKTO.
Zdvihol som pohľad a pozrel na doktora.
"Áno," vytisol som zo seba.
"Mám pre vás dobrú aj zlú správu, ktorú chcete počuť ako prvú?"
"Obidve. Doktor, prosím, povedzte mi čo je s Lucy." naliehal som.
"Tak, pán Malik, operácia dopadla úspešne," iskierky v mojích očiach sa nedalo poprieť.
"Jupí. Kedy ju môžem ísť pozrieť?" spýtal som sa.
"Ale...je v kóme, z ktorej sa buď preberie sama alebo nie, nemôžeme ju mi prebrať..." povzdichol si doktor.
Nie. Moja Lucy. Sa. Už. Nemusí. Prebrať. Môj svet sa rúcal. Prečo sa to stalo práve jej? Všetko, všetko je moja vina!
"A, pán Malik, môžte ísť za ňou. Izba číslo 260. Na konci tejto chodby do prava a posledná izba," pousmial sa doktor a odišiel. Pozrel som na Becku.
"Môžem...môžem ísť za ňou, alebo chceš ísť ty?" spýtal som sa.
"Choď ty...Ja si zbehnem pre nejaké veci domov a ostanem tu cez noc," pousmiala sa na mňa a odišla opačným smerom ako som išiel ja.
Prešiel som ako mi doktor nakázal a vošiel som do malej izby. Nebola zrovna malá, ale keď som zbadal nehybné telo mojej Lucy, zdalo sa mi že sa steny približujú...
 Sadol som si na stoličku pri Lucynej posteli. Chytil som ju za ruku a rozmýšľal som.
Ževraj ľudia v kóme môžu počuť čo sa im hovorí a cítiť dotyk.
Jemne som jej stisol ruku, a prial som si aby mi môj stisk opätovala. Ale to sa nestalo.

 Zase moja depresívna časť :P :D ale tak :D ťažšie sa mi to písalo, keďže už nemám takú blbú náladu  (čo trepem :D mám úžastnú náladu) ale kedže už asi dva dni som sa na to pzerala že to dopíšem, dopadlo to takto :D 
Nah :D ďaľšia časť...Keď bude :D 
Meg :P